Prológ

5.január 1945

Brehy

Noc bola mrazivá a tichá. Ticho na východnom fronte nikdy neveštilo nič dobré. Sneh ležal v hrubých závejoch a zakrýval rozrytú zem, v ktorej ešte pred niekoľkými dňami vybuchovali delostrelecké granáty. Obloha bola sivá, bez života, akoby aj samotná príroda stratila silu pozerať sa na utrpenie ľudí.

Desiatnik Kováč sa krčil v zákope, zabalený do premočeného kabáta. Prsty mal stuhnuté od zimy a puška sa mu lepila k dlani. Každý nádych rezal v pľúcach ako ostrý nôž. Muži okolo neho mlčali. Už dávno sa minuli slová, ktoré by dokázali opísať únavu, strach a nekonečné čakanie.

Krátko pred svitaním sa ozval vzdialený hukot motorov. Najprv tichý, sotva počuteľný, no každou minútou silnel. Vojaci zdvihli hlavy. Potom prišiel prvý výbuch.

Zem sa zachvela tak silno, až sa zo stien zákopu zosypal zmrznutý sneh. Za prvým granátom nasledoval druhý, tretí a vzápätí celá smršť ohňa. Delostrelecká príprava roztrhala ranné ticho na kusy. Vzduch naplnil pach strelného prachu a dymu.

"Kryť sa!" zareval veliteľ, no jeho hlas takmer zanikol v hromobití explózií.

Granát dopadol len niekoľko metrov od zákopu. Vlna tlaku odhodila Joža na zem. Na okamih ohluchol. Videl iba otvárajúce sa ústa svojich druhov a vír snehu zmiešaného s hlinou. Keď sa mu sluch pomaly vracal, počul krik ranených.

O niekoľko minút sa spoza dymovej clony objavili prvé postavy útočníkov. Pohybovali sa pomaly cez zasnežené pole, no ich rady sa zdali nekonečné. Guľomety okamžite spustili paľbu. Guľky rozrývali sneh a zanechávali za sebou tmavé stopy.

Bitka sa zmenila na chaos. Muži bojovali o každý meter zeme. Výkriky, výstrely a výbuchy splývali do jedného desivého zvuku. Jeden z vojakov vedľa Jozefa padol bez slova. Ešte pred chvíľou sa delil o posledný kus chleba, teraz nehybne ležal v snehu.

Napriek všetkému sa frontová línia držala. Každý vojak vedel, že ustúpiť znamená otvoriť nepriateľovi cestu ďalej na západ. Boj pokračoval celé hodiny, až kým sa zimné popoludnie nezačalo meniť na súmrak.

Keď konečne utíchli posledné výstrely, krajina sa zmenila na spálené pole posiate troskami, opustenými zbraňami a telami padlých. Sneh, ktorý ráno pokrýval zem svojou belosťou, bol miestami sfarbený do tmavočervená.

Jožo sa pomaly postavil zo zákopu a pozrel na obzor. Tušil, že vojna sa blíži ku koncu, no v tej chvíli sa mu zdalo, že koniec je ešte nekonečne ďaleko. Nad bojiskom sa vznášal studený vietor a odnášal so sebou ozveny ďalšieho dňa, ktorý si vyžiadal príliš veľa životov.

Vojna sa naozaj pomaly chýlila ku koncu, no na Brehoch ešte stále vládol strach. Nemeckí vojaci strážili hradskú cestu vedúcu z Rudna na Tekovskú Breznicu. Mali svoje stanovisko v obecnom dome v Brehoch, popred ktorý sa kľukatila ako had v letnej tráve. Dedinčania žili pod ich neustálym dohľadom. Každý deň prinášal neistotu a nikto nevedel, čo prinesie nasledujúce ráno.

Jednej chladnej januárovej noci opäť zaútočila na nemeckú posádku skupina partizánov. Prestrelka bola krátka a prudká. Keď utíchli posledné výstrely, niekoľko nemeckých vojakov zostalo ležať mŕtvych v Úhruští. Dedina sa ráno prebudila do pochmúrneho ticha.

K miestu sa čoskoro začali schádzať zvedavci. Medzi nimi boli aj deti. Neuvedomovali si naplno hrôzy vojny. Niektoré z nich z mŕtvych vojakov vzali hodinky, iné si odnášali čižmy, kabáty. Bola to detská nerozvážnosť, zmiešaná so zvedavosťou a chudobou vojnových rokov.

Správa o okradnutí mŕtvych vojakov u nemeckého velenia rozpútal nevídaný hnev. Veliteľ bol presvedčený, že telá znesvätili miestni muži a že dedina kolaboruje s partizánmi. Ako odvetu nariadil zhromaždiť chlapov z dediny ku Hronu dolu do Úhruštia, kde ležali ráno telá zabitých Nemcov. Medzi ľuďmi sa okamžite rozšírila správa, že ich čaká poprava.

Matky plakali, otcovia bezmocne stáli, pripravovali sa na najhoršie. Nad obcou visela desivá predstava krvavej odvety.

"Pán farár. Sprobujte vy prehovoriť s oficiermi," žalonili ženy mužov stojacich v ˇUhruští na popravu, na fare u farára Ondríka. Bol v dedine vážený muž a ovládal nemecký jazyk.

Nemohol sa tomu prizerať bez slov, musel sa pokúsiť o nemožné: "Zájdem. Sprobujem. Všetko je ale v rukách nášho Pána," pozrel k nebesám so zalomenými rukami na prsiach.

"Ale idete niekam!" odtiahol ruku a pokarhal jednu zo žien, keď mu chcela z vďačnosti pobozkať ruku.

Rozhodol sa skúsiť hovoriť s veliteľom. Nebolo to bez rizika. Uvedomoval si, že jediné nesprávne slovo mohlo znamenať katastrofu.

Farár Ondrík kráčal pomaly po zasneženej ceste. K obecnému domu s vybitými tabuľami okien to mal z fary sotva 5 minút chôdze pomalým krokom. K veliteľovi ho priviedli dvaja ozbrojení vojaci. Pred prestrieľanými dvermi čakal vysoký muž s bledou tvárou a chladnými očami. Stál nemo, ako kovaný kríž. V dokonale upravenej nemeckej uniforme a naleštených vysokých, kožených čižmách.

""Sind Sie der Pfarrer?" spýtal sa tvrdo.

"Áno od februára v štyridsiatom druhom som tu farár. Ondrík meno moje," odpovedal kľudne, s rozvahou. Strach v hlase ukrýval len veľmi poťažmo.

Veliteľ sa naňho díval bez rešpektu, akoby sa patrilo k služobníkovi Božiemu na zemi.

"Vaši ľudia okradli mŕtvych nemeckých vojakov. To je zločin. Za takýto čin musí nasledovať tvrdý trest."

"Počul som o tom," farár pokojne prikývol.

"Počuli ste?" zvýšil hlas veliteľ, "moji vojaci ležali mŕtvi pri Hrone. Bez čižiem. Bez hodiniek. Bez šiat. Vaši muži sa správali ako zvery!"

Ondrík sa na chvíľu odmlčal: "Nie naši muži." snažil sa nájsť tie správne slová v jazyku okupantov.

"Tak kto?" odsekol Nemec.

"Deti."

Veliteľ sa krátko zasmial.

"Deti? Myslíte si, že uverím takej báchorke?" fŕkal sliny pri horlivom prejave.

"Je to pravda. Boli to chlapci, ktorí ešte nepoznajú dôsledky svojich činov. Vojna ich pripravila o detstvo. Videli hodinky, videli čižmy. Háby. Ich teplo. Nie smrť."

Nemec spravil krok bližšie.

"A partizáni? tých ste tiež nevideli?" priblížil svoju tvrdú, namosúrenú tvár k tvári farára tak blízko, že by sa medzi ich nosy ani prst nezmestil.

"Partizáni nie sú táto dedina. Tí sú v horách. Ľudia sú tu dolu. Nie po kopcoch."

"Ale dedina ich podporuje!"

Farár sa mu pozrel priamo do očí: "Ak by to bola pravda, neprišiel by som sem."

Veliteľ mlčal.

Ondrík pokračoval pokojne: "Pri Hrone stoja nevinní muži. Niektorí v živote nedržali zbraň v rukách. Ich ruky sú skrivené od ťažkej práce, ale svedomie skrivené nemajú. Ak ich zastrelíte, nezískate spravodlivosť. Len si utíšite svoju zlosť. Získate ďalšie matky, ktoré budú plakať nad hrobmi svojich synov a ženy nad truhlami svojich mužov. Z detí urobíte siroty."

"Mojich vojakov už nikto nevráti."

"To je pravda," prikývol farár, "tak ako nikto nevráti život tým, ktorých zastrelíte vy. Vaši mŕtvi nebudú menej mŕtvi."

Vojaci a ľudia stojaci naokolo ani nedýchali.

Veliteľ pomaly vytiahol hodinky z vrecka a pozrel na ich dokonale vyleštený ciferník.

"A vy sa zaručíte, že to boli deti?" prešiel zrakom od ciferníka na farára.

"Pred Bohom aj pred vami. Ešte dnes do večera, do súmraku, budú všetky tie veci donesené sem k prahu týchto dverí."

"Riskujete veľa, pán farár."

"Neriskujem, lebo viem, že taká je pravda," povedal teraz neochvejným a pevným hlasom pán farár.

Nastalo dlhé ticho. V horách nad dedinou sa ozýval iba vietor. Studený, chladný, ako veliteľov pohľad.

Napokon veliteľ zavrel hodinky a zasunul ich späť do kabáta.

"Ak klamete, vrátim sa a následky budú ešte horšie, ako mala byť táto poprava. Dedina ľahne popolom," srkol zlostne do tváre Ondrejovi.

"Ak klamem, ponesieme tieto následky," povedal rozhodným hlasom pán farár Ondrík.

Nemec sa otočil k vojakom.

"Prepustite ich."

Na nádvorí sa nikto nepohol. Akoby všetci čakali, či sa neozve ďalší rozkaz.

Veliteľ sa zamračil.

"Počuli ste ma? Prepustite ich!"

Vojaci ustúpili.

Keď farár odchádzal, veliteľ za ním ešte zavolal: "Prečo ste to urobili? tí chlapci ani nie sú vaša rodina."

Ondrík sa zastavil: "Práve naopak, pán veliteľ. Sú."

Bez ďalšieho slova vykročil späť ku fare, kde ho medzi domami čakali ľudia, ktorí ešte pred chvíľou stáli na prahu smrti.